Články o športe, zdraví a cvičení

 História Manchester United 1960-1969
Po vybudovaní jedného z najlepších tímov aké kedy Anglicko videlo, Matt Busby musel na začiatku novej dekády začať úplne odznova. Mníchovská tragédia obrala jeho, ako aj futbal, o niektorých z najlepších futbalistov vtedajšej éry. No veľký manažér nebol nikdy schopný sedieť dlhodobo nečinne. Len čo sa dostal zo svojich vlastných zranení, začal húževnato pracovať na vybudovaní nového svetového tímu. Dennis Violet bol jedným z vedúcich postáv v tomto tíme. V ročníku 1959/1960 účastník Mníchovskej tragédie prekonal rekord Jacka Rowleyho, keď v jednej sezóne zaznamenal v lige 32 gólov. Dohromady tím skóroval celkovo 102 krát, no veľa gólov aj inkasoval (80), a tak to v konečnom účtovaní nestačilo na lepšie ako siedme miesto. Violet nebol jediným hráčom ktorý prežil pád lietadla v Mníchove a dočkal sa bohatej kariéry na Old Trafforde. Inými boli Bill Foulkes a Bobby Charlton, ktorý sa cez dorast United dostal až do prvého tímu a neskôr aj do reprezentácie. V oboch farbách dokázal zaznamenať rekordný počet gólov. Nobby Stiles nasledoval jeho príklad, keď sa od mládežníkov dostal až do prvého tímu, zaťiaľ čo Denis Law prišiel priamejším spôsobom. Po rekordnej sume 115 000 libier prestúpil z Turína. Forma klubu bola na začiatku dekády premenlivá. Bolo to obdobie hľadania optimálnej zostavy. No čoskoro sa všetko dalo dohromady a v sezóne 1962/63 sa tím prepracoval až do Wembley – na finále FA Cupu. Novozostavené mužstvo Matta Busbyho porazilo Leicester City 3 – 1, keď 2 góly strelil David Herd a jeden Denis Law. V nasledujúcej sezóne staval tím na úspechoch z tej predošlej a bojoval o trofej anglického ligového šampióna. United obsadil druhú priečku, iba štyri body za víťazným Liverpoolom, s ktorým sme prehrali doma i vonku. Táto sezóna sa stala významnou aj z dôvodu podpisu zmluvy a debutu Georga Besta, mladého muža z Belfastu, ktorý sa neskôr stal prvou futbalovou superhviezdou. Best bol najlepší aj podľa mena, no i od prírody. Jeho neuveriteľné schopnosti, rýchlosť a kontrola vedenia lopty spôsobovali bezmocnosť u protihráčov. Tým sa stal veľmi rýchlo populárny u mužskej časti publika, zatiaľ čo tú nežnejšiu si získal svojim výzorom filmovej hviezdy. V ročníku 1964/65 sa tím vďaka hviezdnemu triu Best, Law a Charlton dostal do závratných výšok. Vyhrali pohár Anglického ligového šampióna, keď prevýšili Leeds len vyšším počtom nastrieľaných gólov, a dosiahli semifinále Európskeho pohára veľtržných miest i FA Cupu. Law nasádzal súperovým brankárom nespočetné množstvo gólov a stal sa Európskym futbalistom roka. Tituly vyhrávajúci tím sa už zdal byť hotovou vecou, no o rok neskôr tím ubral nohu z plynového pedálu a neobhájil ligový titul, keď majstrom sa stal opäť Liverpool a United ukončil sezónu až na štvrtom mieste. Družstvu ku koncu sezóny došiel dych potom, čo vypadol aj v semifinále v oboch pohárových súťažiach, v FA Cupe a Európskom pohári. Najväčším pohárovým výsledkom bolo víťazstvo 5 – 1 na pôde Benfiky Lisabon v štvrťfinále Európskeho pohára, kde sa vo hviezdnej forme predstavil hlavne George Best. V ročníku 1966/67 boli United opäť korunovaní za anglického ligového šampióna, pričom Law zaznamenal 23 gólov v 36 zápasoch. Tento ligový úspech zabezpečil pre klub ďalšiu sezónu kvalitného Európskeho futbalu pre nasledujúci ročník. Hibernians, FK Sarajevo, Gornik Zabrze a Real Madrid boli vyradení na ceste the Reds až do finále Európskeho pohára vo Wembley. Vo finále podala Benfika veľmi bojovný výkon. Jaime Graca vyrovnal stav po otváracom góle Bobbyho Chartona hlavou, a tak dostal zápas do predĺženia. V skutočnosti, Benfika mohla zápas aj v riadnom hracom čase vyhrať nebyť vynikajúceho zákroku brankára Alexa Stepneyho pri šanci Eusébia. Best, Brian Kidd a Charlton kraľovali predĺženiu keď každý z nich raz zaskóroval a tak United nakoniec rozstrieľal portugalského šampióna 4 – 1. Pohár Európskych majstrov smeroval po prvý krát na Old Trafford. Iba 10 rokov po tom, čo Sir Matt prišiel o svoj Dream Team pri leteckom nešťastí, dokázal nemožné. Nedlho nato, bo uvedený do rytierského rádu. Avšak ďalšia sezóna futbalistom United nevyšla podľa ich predstáv. Európsky víťazi ukončili anglickú ligu len na jedenástom mieste, v FA Cupe vypadli v šiestom kole a v Európskom pohári v semifinále. Takisto prehrali aj vo finále Majstrovstiev Sveta klubov s tímom Estudiante 1 – 2 v celkovom súčte. No aj napriek poklesu formy na konci dekády, fanúšikovia United museli byť s desaťročnicou spokojní. Po všetkých tých úspechoch, ktoré s tímom dosiahol, bolo po oznámení Sira Matta Busbyho, že odchádza z pozície hlavného manažéra len veľmi málo fanúšikov ktorí takúto správu privítali.

 História Manchester United 1970-1979
S pomaly blednúcimi spomienkami na triumf v európskom pohári, pozornosť klubu sa obrátila na voľný manažérsky post. Sir Matt Busby doviedol klub k najvyšším métam len desať rokov po strate polovice zo svojho tímu, a takmer aj vlastného života. No teraz už odišiel do dôchodku a nahradiť ho sa ukázalo ako veľký problém. Prvé riešenie smerovalo dovnútra klubu a za manažéra bol vymenovaný bývalý tréner Busbyho a hráč United Wilf McGuiness. Povedať, že mal po Busbym fakt neľahkú úlohu je určite nespochybniteľné tvrdenie. Kombinácia starnúcich hráčov a nedostatok celkovej kontroly nad dianím v klube spôsobila, že McGuiness mal pod drobnohľadom Sira Matta s vedením klubu ťažkosti. Umiestnenie hráčov ako Denis Law a Shay Brennan na transfer listinu situácii určite neprospelo. Tak ako aj pokračujúce škandály Georga Besta mimo ihriska. A tak sa McGuiness na stoličke manažéra dlho neohrial. 25. decembra 1970 bol zbavený funkcie a Sir Matt bol vymenovaný za dočasného kormidelníka zatiaľ čo vedeniu klubu hľadalo adekvátneho nasledovníka. Frank O´Farrell bol ďalším, ktorý sa pokúsil o nemožné, keď v júni 1971 opustil Leicester City a prešiel k Devils. Napriek sľubnému začiatku do sezóny 1971/72, neviedlo sa Írovi o nič lepšie ako McGuinessovi. Prehra 5-0 s Crystal Palace 16. decembra 1972 znamenala koniec jeho pôsobenia v Manchestri. Ačkoľvek pôsobenie O´Farrella bolo krátke, zanechal po sebe stopy aj do budúcna, keď podpísal zmluvu s Martinom Buchanom za rekordných 125 000 libier. Bývalý kapitán Aberdeenu sa neskôr stal kľúčovou postavou tímu O´Farrellovho nasledovníka, Tommyho Dohertyho, ktorý nastúpil do funkcie na Vianoce 1972. Docovou prvou výzvou bolo udržať tím vo forme počas postupného nahradzovania legiend zo šesťdesiatych rokov. Sir Bobby Charlton oznámil koniec kariéry po ukončení sezóny, George Best stále viac zapĺňal stránky bulvárnych časopisov a Denis Law už mal svoj vrchol za sebou. Law sa v skutočnosti v júly 1973 dostal na transfer listinu ako voľný hráč, čo neskôr Dochertyho veľmi mrzelo. Útočník prestúpil do konkurenčného Manchester City a v apríli 1974 zaznamenal gól v derby zápase na Old Trafforde, po ktorom United zostúpili do druhej divízie. Niektorí z predchodcov Dochertyho to museli brať ako krivdu, že aj po tom, čo United zostúpili, ostal na svojom poste. Na jeho obranu však treba povedať, že United sa spamätali veľmi skoro. Druhú divíziu ihneď vyhrali, o čo sa zaslúžil hlavne najlepší strelec súťaže so 17 gólmi, Stuart „Pancho“ Pearson. Autorom postupového gólu bol Lou Macari, 5. apríla 1975 v zápase v Southamptone. United potom dosiahli dve účasti vo finále FA Cupu v rade. V roku 1976 síce prehrali so Southamptonom, no o rok neskôr si všetko vynahradili po víťazstve 2 – 1 nad Liverpoolom. Docovi muži takto prekazili plány Liverpoolu o získaní Treble – klub z Merseyside vyhral Anglickú ligu a takisto aj Európsky pohár majstrov. Avšak radosť z tohto víťazstva pre Doca nemala mať dlhé trvanie. Iba o 44 dní neskôr, po zverejnení jeho vzťahu s milenkou Mary, manželkou klubového psychoterapeuta Laurieho Browna bol z funkcie manažéra odvolaný. Doca nahradil manažér QPR Dave Sexton, a aj keď počas prvých dvoch sezón nedoviedol klub v lige k lepšiemu ako desiatemu miestu, v roku 1979 opäť priviedol mužstvo do Wembley. Nanešťastie tam The Reds prehrali s Arzenalom 2 - 3, v jednom s najpamätnejších vyvrcholení finále FA Cupu. Góly Gordona McQueena a Sammyho McIlroya počas posledných piatich minút riadneho hracieho času znamenali vyrovnanie na 2 – 2, no Alan Sunderland pochoval nádeje United ihneď na začiatku predĺženia. Týchto niekoľko frenetických minút vo Wembley charakterizovali United sedemdesiatych rokov, dramatickú dekádu, kde veľké víťazstvá ale i hlboké pády neboli nikdy od seba ďaleko vzdialené. Ako sa však blížila ďalšia dekáda, množili sa hlasy volajúce po väčšej stabilite.